boria

Určite sa aj vám stalo že vás „milo“ prekvapil človek ktorý s vami pracuje už nejaký ten piatok. Najlepšie na tom je, že pracujete, rozprávate a žijete a zrazu sa vám zdá že to bola ilúzia. Možno práve preto že človek v práci / ak ju nemení často/ nadväzuje vzťahy. Je to hra páči nepáči, rozumieme si či nie, šplhám či podliezam… kariéra, osobný prospech…. taký sme. Ale udivuje ma ak kolega /12 hodinová služba/  v práci si po dlhšom pracovnom vzájomnom vzťahu myslí že vidím do jeho hlavý a čítam jeho myšlienky. Nie som telepat.  Snažíme sa v práci si navzájom vychádzať, možne kompromisy… Ale koniec koncov je to vždy hra. Hra buď podľa pravidiel alebo subjektívnych pocitov a následne pestovaniu rektálneho skialpinizmu. Niekde som počul buď je vojna lampasácka alebo mazácka!! Človek chce byť dobrý, s každým vyjsť, ale nedá sa to ak sú jednotlivci ktorí vidia iba svoju „hlavu“ do ktorej ak ste telepat vidíte, potom je všetko ako má byť „podľa“ nich. Kto má v tedy prísť na scénu, aby uviedol všetko na pravú mieru?? Ak nie režisér sám život. Dobro sa vždy oplatí robiť, a božie mlyny melú pomaly ale isto!!  Možno nedáme rabaka ale nám podrazia nohy a vyštverajú sa na náš chrbát, ale pozor pod každým sa raz zatrasie stolička. Čo na záver, ak by ste vedeli o kurze „na telepata“ dajte mi vedieť, určite sa neprihlásim iba ja sám. Lebo o čo ide pochopiť toho druhého ale zároveň aby sme aj my boli pochopený – DIALÓG.